O prednáške

S rozmachom umelej inteligencie sa do popredia opäť dostávajú aj filozofické otázky týkajúce sa toho, čo bežne zahŕňame do domény mysle a myslenia. Vedú sa diskusie o „racionalite“ jazykových modelov, o potenciálnych nebezpečenstvách, ktorým ľudstvo môže čeliť v prípade, že by umelá inteligencia nadobudla „vedomie“ či „autonómiu“; mnohí kognitívni vedci dokonca tvrdia, že „myslenie“ umelej inteligencie sa jedného dňa nebude nijak odlišovať od ľudského (ba že ho v mnohých ohľadoch predčí), a že tým jediným, čo bude napokon odlišovať človeka a stroj, bude len organické telo a živočíšna pudovosť s ním spojená. To všetko svedčí o aktuálnej prevalencii kognitivistickej paradigmy vo vzťahu k mysleniu, paradigmy, v rámci ktorej myslenie stotožňujeme primárne s kogníciou a kladieme do istého kontrastu k emocionalite či afektivite ako k inému spôsobu organického života (a čomusi, čo sa nedá namodelovať).

Najvýznamnejšími filozofickými zdrojmi kognitivistickej paradigmy sú bezpochyby Descartes a Kant. Filozofickými zdrojmi najvýznamnejšej kontrastnej paradigmy voči kognitivizmu sú zasa ich najväčší kritici, Spinoza a Nietzsche. Títo dôrazne a tvrdohlavo zdôrazňovali - hoci každý spôsobom sebe vlastným - afektívny pôvod a prirodzenosť myslenia, vrátane všetkých jeho vyšších funkcií a prejavov, a ako prví filozofi afektivity - a doposiaľ jediní svojho druhu - formulovali živú ideu afektívnej mysle, ktorá nie je len pôsobivým filozofickým obrazom: v afektívnej neurovede sa ukazuje ako práve taký model mentality, ktorý zodpovedá skutočným MozgoMysliam či MysľoMozgom živočíchov.